^Back To Top

logo

„...Tam pod Žarnovom je malá dedina (Oslany)...“ (úryvok z piesne) Žarnov

Na samom spodku Hornej Nitry, obklopená troma pohoriami (Vtáčnikom, Tríbečom a Strážovskými Vrchmi), v údolí rieky Nitry, preťatá Slaným potokom, pod majestátnym vrchom Žarnova a s neodmysliteľnou panorámou nováckych komínov na pozadí leží naša krásna, milovaná, rodná obec Oslany. Z našej dediny odjakživa bolo počuť muziku. To dychovka, to folklóristi, či len tak ľudia pospevujúci si pri práci...
No a niektorí z týchto hudobných nadšencov sa z času načas snažili o čosi viac. Túžili sa dostať do povedomia ľuďí, výraznejšie sa presadiť v širšom okolí. Ale podarilo sa to až partii muzikantov zo šesťdesiatych rokov...

 

„...Zahraj Rytmus v tanci veselo...“ (úryvok z piesne)

1961 Vtedy presnejšie v roku 1961 partia mladých oslianských chlapcov s výrazným muzikantským talentom založila populárnu hudobnú skupinu. Dali jej názov podľa toho, čo mala ich hudba najlepšie, t.j. rytmus, a podľa roku, v ktorom začali pôsobiť. A tak vznikla najslávnejšia oslianská hudobná skupina RYTMUS 61. Jej pôsobenie bolo veľmi populárne v širokom okolí. Kapela hrávala na mnohých svadbách, tanečných zábavach a iných hudobných podujatiach. V jej radoch sa vystriedalo viacero vynikajúcich hudobníkov, ale najvýraznejšími boli páni: František Ďuriš-tenor saxofón, Michal Halač-alt saxofón, Imrich Hýrošš-trúbka, Ladislav Jakal-akordeón a Július Livora-bicie. Z ostatných muzikantov, pôsobiacich v kapele nesmieme zabudnúť na A. Chalmovianského, J. Dobiša, M. Lacúšku či M. Bublu. Hudobná skupina Rytmus 61 hrala nepretržite takmer 20 rokov. Na začiatku 80-tych rokov, keď skupina ukončila svoje pôsobenie sa ich verní fanúškovia museli zmieriť so skutočnosťou, že Rytmus je už minulosťou. Vtedy ešte nik netušil, že pojem Rytmus Oslany sa o 10 rokov opäť začne vracať do ich uší a opäť ho budú môcť počúvať, a počúvajú ho dodnes...

 

 

„...Ten oslianský kostolíček...“ (úryvok z piesne)

kostol OslanyNa prelome rokov 1989/90 v uvoľnenej porevolučnej atmosfére nastal na našom vidieku a v našich kostoloch očividný miništrantský boom. Chodiť do kostola, či byť miništrantom bolo odrazu veľmi moderné. Kostoly sa veselo zapľňali, takže človek strácal prehľad, kto bol ešte pred pár týždňami červený a čo len pozrieť na kostol bol preňho opovrhnutiahodný hanebný čin, no zakrátko po štrnganí kľúčov na našich námestiach už vzorne sedel v prvej lavici v kostole. Naopak pre ľudí, chodiacich do kostola aj napriek všetkým vyhrážkam okolia už pred rokom 1989, muselo toto náhle prevracanie kabátov a božie chrámy plné tiežkresťanov spôsobovať náhle stavy žalúdočnej nevoľnosti. No v oslianskom prípade toto pravidlo akoby neplatilo, alebo platilo už omnoho skôr. V našej obci totižto miništrantský boom začal skôr ako inde. Už v roku 1984. Vtedy do našej farnosti prišiel nový pastier vdp. Rudolf Oliš. Ten si dokázal získať svoje ovečky tak dokonale, ako žiaden jeho predchodca. Už dávno pred rokom 1989 býval oslianský kostol plný skutočných veriacich a pán farár Oliš mával pri omšiach bežne 25-30 miništrantov. Ako to dokázal? Jednoducho! Svojou nesmiernou ľudskosťou, veľkosťou ducha a láskou.

 

 

„...Oslianskí mládenci čo robíte?...“ (úryvok z piesne)

marian_kamilPán farár mal medzi svojimi miništrantami viacero výrazných charakterov ale nie všetci ku sebe okamžite zahoreli bratskou láskou. Napríklad dvaja z nich sa mali radi asi ako dvaja kohúti na jednom smetisku. Často zapárali jeden do druhého. Čo jeden začal, druhý musel dokončiť. A pravidlo posledného slova bolo pri tých dvoch niekedy priam neuskutočniteľné. Ale ako plynul čas a naši kohúti dozrievali, tak sa aj hrany na ich lakťoch pomaly zaoblievali. A keďže sa miništranti schádzavali aj mimo omše, často sa bavili o tom, čo majú radi. Až naši dvaja nepriatelia prišli nato, žeby si ani jeden z nich nevedel prestaviť život bez muziky, ba čo viac, pochválili sa jeden druhému, že už aj nejaký ten nástroj v rukách držali. A tak jedného dňa prišiel Kamil (vtedy 16- ročný) s klarinetom v ruke a Marián (vtedy 14- ročný) s otcovou harmonikou na hrudi do farskej kaplanky aby to prvýkrát spolu naplno rozbehli. Bola zima na prelome rokov 1989/1990 a zem sa zatriasla a Rytmus vstal ako bájny Fénix z popola...

 

 

„...V tej oslianskej krásnej malej krčme sme si spievali, spievali,

v tej oslianskej krásnej malej krčme sme sa bavili...“ (úryvok z piesne)

krcmaMarián s Kamilom sa vtedy zhodli na tom, že by to mali skúsiť spolu ako kapela. Kamil si zaobstaral namiesto klarinetu alt saxofón a Marián zase zohnal prvú aparatúru. Tvorili ju starý elektrónkový zosilovač, dve malé 60 W reproduktorové bedne Melódia na koliečkách, dva najlacnejšie mikrofóny a prvá pýcha kapely-malé štvoroktávové varhany Casio, položené na stojane z televízora. Podľa nich sa zrodil aj prvý názov kapely KasioOslany. Chlapci si rafinovane zmenili prvé písmeno v názve z C na K, aby dotieraví Japonci dali pokoj. Lenže postupne začali mať obavy, že by im japonský koncern už ako populárnej svetovej kapele predsa len mohol narobiť problémy, a tak sa zhodli na tom, že názov treba zmeniť. Vtedy sa dostal k slovu Mariánov otec a porozprával im o slávnej oslianskej kapele. Chlapcov myšlienka Rytmusu nadchla. Rytmus je totižto azda najkrajší muzikantský výraz. Netrvalo dlho a už sa na reproduktoroch vynímal nápis Rytmus 90 ( neskôr iba Rytmus). V tom čase si Mariánovi rodičia spravili z rodinného domu krčmu (Reštaurácia u Maňu) a tak mali dvaja mladí muzikanti o prvé publikum postarané. Mariánov otec, už predtým na okolí známy ako drobnochovateľ-kurenčiar dal kurencom definitívne Adieu a poskytol tak chlapcom priestory nielen na koncertovanie (samotná krčmička), ale aj potrebné skúšanie a trénovanie (bývalé hospodárske priestory po kurencoch). A tak sa mládenci dali do montérok, najväčšiu izbu si pekne vyčistili, vymaľovali, nainštalovali peterky a plní nadšenia a elánu sa týždeň, čo týždeň (väčšinou piatky) schádzavali už vo svojich vlastných nových skúšacích priestoroch. Mali mnoho obdivovateľov (kamaráti miništranti, štamgasti z krčmy, či najbližšia rodina). No najvernejšieho fanúšika našli v Mariánovom bratovi Milanovi. Ten nechýbal vari na žiadnej ich skúške. Vďaka hraniu chlapcov v krčmičke, či ľuďom, ktorí ich tam počuli hrať a spievať sa nádejní muzikanti do roka a do dňa dočkali hrania na svojej prvej svadbe. A tá mala byť v Zázrivej. A problém bol na svete. Ani jeden z nich ešte nemal auto ani šoferák. A tak k slovu opäť prišiel Mariánov otec, vytiahol z garáže starého Wartburga a chlapcom zabezpečil povoz na ďalekú Oravu. Ledva sa do auta napchali (najväčšie ťažkosti im spôsobilo napchatie dvojmetrového stojana ešte aj s dečkou pod televízor do auta). Po pár hodinách cesty s nimi otec šťastlivo dorazil do Zázrivej. Nadšení vystúpili v poltopánkach do metrových závejov. Keď sa ocitli vo veľkej sále, ktorej ledva dovideli nakoniec a rozložili reproduktory, ktorých šnúry sotva dočiahli od krajov javiska k staručkému chrapčiacemu zosilovaču v strede, prišli nato, že ešte všeličo bude treba vylepšiť. Tento ich poznatok iba potvrdila samotná skúsenosť zo svadby. Chlapci sa síce snažili a hrali pekne, ale keď začali za nimi chodiť svadobania zo zadných častí sály s prosbou, či by to trocha nezosilili, lebo vzadu to nepočuť, muzikanti s hrôzou zistili, že volume je na maximum. A tak keď sa chceli zabaviť, milým svadobanom neostávalo nič inšie ako sa postupne popresúvať bližšie k javisku. Ale to boli len začiatky, na ktoré sa teraz s úsmevom spomína. Postupne sa aparatúra zdokonalovala, chlapci si porobili vodičské oprávnenia a čoskoro sa už vozili s aparatúrou na novej vlajkovej lodi skupiny Rytmus – staručičkej Škode 1203 s modrými záclonkami...

 

 

„...Neni som Belmondo, ani žiaden Talian,

ale som ja Maňo, najmladší brat Marián...“ (úryvok z piesne)

Marián MaňoZakladajúci člen a kapelník skupiny Rytmus Marián Maňo má zlato v hrdle a hudbu v krvi. Sudičky mu ju museli priniesť už pri narodení do vienka. Už od malička, bez akejkoľvek pedagogickej podpory hrával na harmonike (akordeón). Viedli ho k tomu jeho rodičia. Jeho prvá harmonika bola súčasne aj prvá harmonika jeho otca. Nikdy nenavštevoval žiaden hudobný kurz, či ľudovú školu umenia, napriek tomu dokonale ovláda noty a akordy. Je absolútny samouk a v hre na akordeón je skutočný virtuóz. Postupne sa z neho stal aj skvelý hráč na alt saxofón. Okrem účinkovaniu v skupine Rytmus, veľmi úspešne viedol spolu s p. Máriou Črepovou a doprevádzal na akordeón v rokoch 1995-1999 Folklórny súbor Oslianka. Dokonca na istý čas zlanáril do Oslianky aj svojho kamaráta Kamila. A keď v roku 1999 bol pre pracovnú zaneprázdnenosť nútený opustiť FS, nenechal svojich priateľov v štichu, ale naopak doviedol do ich radov ďalšieho skvelého harmonikára p. Ladislava Jakala, bývalého člena skupiny Rytmus 61. Nesmieme zabudnúť na jeho výnimočný spevácky talent a výrazný hlas, ktorý sa prejavil už počas jeho miništrantskej kariéry. Keď čítaval v kostole zo Starého Zákona, oslianské babky ani nedýchali, len čo si nakoniec povzdychli: „To ale bude raz farárko!“ Nestalo sa. Je otcom dvoch synov Mariánka a Tomáška.

 

 

„...Všetci ho hnevajú, no on je ľudomil,

saxík pevne drží silák Hudec Kamil...“ (úryvok z piesne)

Kamil HudecZakladajúci člen skupiny Rytmus a najlepší hráč na alt a tenor saxofón na Hornej Nitre (a určite aj ďalej) v jednej osobe sa volá Ing.Kamil Hudec PhD. Takisto ako Marián sa odmalička venoval hudbe a tá mu takisto prirástla k srdcu. Má veľmi silné cítenie pre melódiu a preto z jeho nástroja vychádzajú samé ľúbozvučné, presné a jemné tóny...Vychodil ľudovú školu umenia, kde dokonale zvládol hru na klarinet. Už ako malý chlapec jeho vystúpenie nemohlo chýbať na žiadnom kultúrnom podujatí v širokom okolí. V začiatkoch kapely Rytmus mal aj veľmi dôležitú technickú úlohu a to takú, že to bol práve on, kto mal najväčšiu trpezlivosť s lepením slučiek do ich prvého páskového echa. Okrem iných záľub už roky posilňuje svoje svalstvo, vďaka ktorému sa stal dodnes neprekonaným majstrom širokého okolia v armwrestlingu (pretláčanie rukou). A tak kedykoľvek na ktorejkoľvek akcii v rámci prestávky ak niektorý z jeho kolegov-muzikantov zazrel medzi hosťami niekoho napohľad fyzicky zdatnejšieho a podpichol Kamila, že dotyčný je možno silnejší, ten len zakaždým unudene lakonicky poznamenal:,,Choď ho zavolať!“ Inak sa ľúbi aj dobre napapať, čo sa prejavilo napríklad v bratislavskom hoteli Holiday In, kde bol spolu s Mariánom na preberaní ceny od Slovenského ochranného zväzu autorského a obidvaja sa tak vyšantili na hotelových švédskych stoloch, že cestou domov do Oslian sa kvôli akútnemu vyprázdneniu zásobníkov museli zastaviť uňho na byte v Nitre. Kamil tvrdí, že odvtedy to už nie je ten záchod, čo býval pred tým...Ale inak musíme povedať, že všetky nadbytočné kilá hravo vypotí pri dvíhaní činiek. V roku 2004 Kamil (podobne ako Marián s Osliankou v roku 1999) musel urobiť rozhodnutie, čoho sa vzdať pre pracovnú zaneprázdnenosť. Nakoľko ako vysokoškolský vedecký pracovník bol pracovne neúnosne vyťažený a taktiež keďže len nedávno si založil rodinu a v tom čase bol v očakávaní vytúženého potomka, spravil rozhodnutie, ktoré mu nikto z nás nezazlieva a ukončil účinkovanie v kapele. Našťastie vďaka spoločným záľubám sú priatelia stále priateľmi a stretávajú sa aspoň vo vzácnych chvíľkach voľna pri vode. Dnes býva v Nitre a pracuje ako docent na katedre ochrany rastlín na pôde tamojšej Poľnohospodárskej Univerzity. Je ženatý a s manželkou Martinou majú dvoch synov Martinka a Kamilka.

 

 

„...Hej hrajte chlapci peknú pesničku,

a ty krčmár nalej skleničku!...“ (úryvok z piesne)

Milan MaňoAko už bolo spomenuté najvernejší fanúšik, ktorý bol pri skupine taktiež od počiatku bol kapelníkov brat Milan Maňo. Bol s nimi takmer na každej skúške a keďže fungoval aj ako čašník (krčmár) v spomínanej krčmičke svojich rodičov, bol to on, kto sa oddane staral o prvých fanúšikov skupiny Rytmus. Po skúsenosti z prvej svadby v Zázrivej, kde Kamil s Mariánom hrali aj vonku, sa obaja zhodli na tom, že k vonkajšej muzike patrí ešte jeden hudobný nástroj. Preto zohnali bubon, zavesili ho na krk najvernejšiemu fanúšikovi a povedali mu:,,Búchaj!“ A Milan ku podivu túto ich výzvu prijal a začal búchať. A začal dobre búchať. A začal ešte lepšie spievať. A tak sa z najvernejšieho fanúšika skupiny Rytmus stal riadny tretí člen skupiny Rytmus. A tak keď prišla ďalšia svadba, na ktorej mal už búchať aj Milan, rozhodol sa robiť to tak oduševnene, že mu pri tom vyletela palička z ruky až za plot pri ktorom chalani stáli. Milan zachránil situáciu tak, že sa v momente zmenil na indiána a začal po bubne trieskať rukou ako pravý comanchero. Inak aj na ďalších svadbách sa Milan správal k bubnu pomerne oduševnene, čo malo za následok viackrát zalepenú roztrhnutú blanu. Na tej súčasnej svieti už nápis „Made in U.S.A.“ . Hádam mu začas vydrží. Jedného dňa sa u Milana nechtiac prejavil aj výrazný pretekársky talent podobný talentu pilota F1 Michaela Schumachera, keď na jednej z mnohých svadieb vypovedal službu hlavný zosilovač.Milan spolu s Kamilom schmatli zosilovač a na Milanovom starom Wartburgu vytvorili cestou do Oslian k nášmu známemu elektroopravárovi p. Hudecovi Peterovi absolútny rýchlostný rekord vozidla, vyrobeného v Nemeckej demokratickej republike –156,289 km/h. Wartburg mal od tej chvíle dni pred sebou už nadobro zrátané. Ale opravár zosilovač opravil a chalani sa na poslednú chvílu vrátili s technikou na sálu, aby oslobodili úplne vyčerpaných Mariána s Peterom, ktorý zatiaľ zabávali svadobanov s harmonikou a trúbkou. Svadbu šťastlivo dohrali v mono zvuku. Inak sa Milan uplatnil aj ako výborný druhý hlas pri nahrávaní štúdiových nahrávok na jednotlivé CD, či ako spoluautor viacerých piesní. Je s kapelou od jej počiatku až do dnešných dní. Veľký prínos do kapely znamenala aj Milanova kúpa dvoch veľkých modrých majákov v bielickej mototechne ako historicky prvé svetelné efekty hudobnej skupiny Rytmus. Majáky mali určitý čas svoje pevné miesto na vrcholoch reproduktorových bední. Bolože to radosti zo svetelnej hudby. Nadšenie však čoskoro vystriedalo zúfalstvo v podobe vytekajúceho oleja z majákov valiaceho sa po reproduktoroch... Milan vo voľnom čase chodí taktiež do dnešných dní spolu s Kamilom a bratom Mariánom na ryby, či v poslednom období aj na poľovačky. Je ženatý a s manželkou Ivanou majú dvoch synov Mirka a Martinka. A ešte jeden prínos do kapely v súvislosti s ním treba spomenúť. Jedného letného dňa v roku 1994 priviedol do hudobnej skupiny na návštevu svojho spolužiaka zo školy-už spomínaného Petera z Novej Bane...

 

 

„...Večne ufrflaný, vždy má prísny meter,

trúbku si naladil fiškus Zalai Peter...“ (úryvok z piesne)

peterIng.Peter Zalai, známy novobanský multiinštrumentalista priniesol do kapely nový prvok-hru na trúbku. Okrem toho priniesol do kapely fajčenie, ale nebudeme menovať, ktorý muzikant tomuto neduhu podľahol. Jeho hra na trúbku s cigaretou v ruke nemá v našich končinách obdobu. Inak Peter hral azda na všetkých hudobných nástrojoch, dostupných v našom kraji, začo si ho jeho kolegovia muzikanti s obľubou doberajú, že vie síce hrať na všetkom, ale na ničom poriadne. Nie je to samozrejme pravda. Hre na trúbku sa venuje odmalička a hlavne po návrate zo ZVS, ktorú strávil v posádkovej hudbe v Banskej Bystrici mohli aj chalani v kapele zažiť spolu s nim vrchol jeho hudobného umenia. Inak treba povedať, že Peter je dosť lenivý a nikdy sa mu nejako extra nechcelo prenášať obrovské nefunkčné superbasy, ktoré chalani večne prevážali vo svojej 1203-ke, a ktoré slúžili iba ako podstavce pre omnoho menšie funkčné reproduktory. A tiež sa mu neľúbilo, že musel sedávať v aute vzadu na blatníku, resp. malej kempingovej stoličke, nakoľko stará dodávka bola dvojmiestna. Zo svadieb a plesov sa najviac tešil na jedlo a honorár. Je dokonca až taký lenivý a chamtivý, že keď jedného dňa Milan navrhol, aby sa chalani na obal nového albumu išli odfotiť na vrchol Žarnova pri oslianský dvojkríž, Peter jeho návrh rezolútne odmietol a vyhlásil: „Iba ak sa ty postavíš na samý vrch a budeš na mňa mávať aspoň dvadsiatimi litrami, potom vyjdem aj ja hore!“. Peter je aj príležitostný kombajnista, čo aj príležitostne využíval vždy keď si chalani vyšli na ryby na Hron neďaleko Novej Bane a volali mu, aby prišiel za nimi. „Nemôžem, som na kombajne!“ znela jeho najčastejšia výhovorka. Inak ako letný brigádnik na kombajne chodieval aj v neďalekých Bystričanoch, či Zemianských Kostoľanoch. Že Peter je veselá kopa, dokazuje aj úsmevná pamätná udalosť, keď sa partia kombajnistov na čele s nim vybrala na fajront na diskotéku do Diviackej Novej Vsi. Na tom by samozrejme nebolo nič nezvyčajné, nebyť faktu, ako tam prišli. Na kombajne...Peter je stredoškolský pedagóg, okrem kombajnov má rád aj svojho gazíka, je šťastne slobodný a sám nevie koľko má detí...
Rok 2008 sa stal rokom Petrovho odchodu do zaslúženého muzikantského dôchodku.

 

 

„...Je elegán, dnes náhodou Karlových Varú ozdobou...“ (úryvok z piesne)

Milan MaňoPo odchode Kamila zo skupiny sa kapelník Marián zakrátko jedného dňa zoznámil s ďalším vynikajúcim trubkárom-dlhovlasým kučeravým Ivanom Valašekom z Nitrianského Rudna. Pre Ivana účinkovanie v skupine nebolo nič nové nakoľko už v minulosti pôsobil vo viacerých hudobných formáciach v širokom okolí. S Mariánom si padli do oka a úspešne začali spolu písať novú históriu skupiny Rytmus. Ivan je veselá kopa a vie dobre improvizovať. Tak sa napríklad stalo, že na jednej z prvých jeho akcií v kapele, keď ešte nebol dostatočne oboznámený s repertoárom sa mu podarilo spojiť dve piesne (Neďaleko od Trenčína a Kúpala sa Katarína) do jednej, výsledkom čoho bolo, že z jeho trúbky zazneli tóny úplne novej slovenskej ľudovej pesničky „Neďaleko od Trenčína, v tej vodičke studenej...“ Inak Ivan je učiteľom  Základnej umeleckej školy a nadané deti vyučuje hre hneď na niekoľko hudobných nástrojov. Nakoľko si jeho typická hriva vyžaduje pravidelnú údržbu, ako správny švihák, má vždy po ruke hrebeň. Okrem trúbky, klávesov, či ozembuchu, dokonale ovláda napríklad aj takú motorovú pílu. Ivan je ženatý a so synom Ivkom taktiež chodia často na ryby.

 

 

„...Mám ja dievča krásne...“ (úryvok z piesne)

taneckyPo naštartovaní svojej kariéry, keď sa skupina Rytmus dostala do povedomia ľudí aj mimo hornonitrianského regiónu a často hrávali a hrávajú veľmi ďaleko od svojho domova po celom Slovensku, chalani nezabúdali a pravidelne sa vracali do miesta svojho prvého pôsobiska-rodnej obce Oslany. Z tohto obdobia sa nezabúda najmä na pamätné hodové zábavy, plné spokojných zabávajúcich sa priaznivcov ľudovej hudby, alebo na hudobné produkcie pred obľúbenou krčmičkou u Maňu v letnom období, ktoré tiež dokázali pritiahnúť množstvo divákov. No fanúšikovia skupiny najčastejšie spomínajú na krst prvého hudobného nosiča skupiny Rytmus- MC Rytmus 1-Mám ja dievča, ktorý sa uskutočnil vo výbornej nálade v kultúrnom dome v Oslanoch za asistencie folklórneho súboru Oslianka. Magnetofónovú kazetu vydalo vydavateľstvo Tina Music a spomínaný krst sa uskutočnil 2.júna 1996. Z tohto hudobného nosiča ľuďom najviac v pamäti utkveli piesne Chodila som po záhradke, Vyjdite Oslančania či Pálenôčka.

 

 

„...Sobota , nedeľa, čože ma je po nej...“ (úryvok z piesne)

Rytmus Senzi SenzusKazeta síce bola príjemný splnený sen, no chalani už v tom období túžili po prvom CD – nosiči. A tak zakrátko, v roku 1997 skupina Rytmus podpísala novú zmluvu s hudobným vydavateľstvom z Bratislavy-Ena Records, z ktorého produkcie vyšlo Repete Ivana Krajíčka. A tak sa skupina Rytmus pustila do výroby svojho prvého CD – Moja milá frajárečka. Nosič mal veľký úspech a viacero piesní z neho sa hrávalo v rádiách a niektoré z nich doslova zľudoveli. Za všetky treba spomenúť skladby Otcova päťdesiatka, Predrahá mamička, Pieseň pre matku, či titulnú skladbu Moja milá frajárečka. Pri podpise zmluvy však padol ešte jeden návrh vydavateľa, žeby nebolo od veci, keby sa Rytmus trocha viac zviditeľnil. Napríklad takým účinkovaním v televízií. Muzikantom sa tento nápad zapáčil a dva roky po krste prvého hudobného nosiča, presne 16. júna 1998 pricestovali do Slovenského Grobu na nakrúcanie populárnej zábavnej relácie Slovenskej televízie „Senzi Senzus“. Nálada pri generálke aj samotnom nakrúcaní bola výborná, k čomu nemalou mierou prispela samotná skupina Rytmus. Tvorca relácie vybral skupinu na začiatok samotného nakrúcania, lebo uznal že zo všetkých účinkujúcich oni najlepšie dokážu naštartovať tú správnu náladu u divákov, zúčastnených na nakrúcaní. A tak Rytmus spustil skladbu Moja milá frajárečka a dostal tak v momente všetkých prítomných do varu na tanečnom parkete. Až po tejto skladbe zaznela úvodná zvučka relácie. V programe skupina obohatila svoje vystúpenie o skladby Oslianskí mládenci, Zahraj Rytmus a Sobota, nedeľa. Všetky skladby mali výbornú odozvu u divákov. O to väčšie sklamanie čakalo muzikantov z Rytmusu o pár týždňov po zhliadnutí hotovej relácie v televízií, kde sa im ušli dve minútky s pesničkou Sobota, nedeľa aj to prerušenej nevkusnou scénkou Dušana Hergotta v bábätkovskom kostýme s jedným starým opilcom...Avšak diváci, zúčastnení priamo na nakrúcaní relácie si odniesli z onoho večera vo svojich srdciach, určite viac ako len dve minútky slávy skupiny Rytmus. A tak zase raz platilo staré známe „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“ a preto sa chalani z nepríjemného šoku rýchlo spamätali a s odhodlaním pre nich tak typickým sa ešte v tom istom roku vrhli znovu do štúdia. A tak zakrátko uzrel pod názvom-Na lúčke kvetnatej, svetlo sveta druhý CD album skupiny Rytmus. Úspešnosťou sa vyrovnal svojmu predchodcovi. Najznámejšie skladby z tohto albumu sú Mamina päťdesiatka, Stoj pri mne, krásne melodické tango Toto je cestička, či skladba, ktorá zaznela v spomínanej TV relácií Sobota, nedeľa. So skladbou Stoj pri mne sa viaže pre jej autora Mariána Maňa jeden veľmi dojemný zážitok, keď mu jedného dňa prišiel list plný citového vyznania v súvislosti so spomínanou skladbou. Na tom by pravda nebolo nič výnimočné, keby ho ale nebola napísala jedna milá nevidomá pani v braillovom písme. Pre Mariána to bol taký silný zážitok, že sa rozhodol spolu s manželkou pani navštíviť, potešiť ju v jej ťažkom životnom trápení a obdarovať ju spomínaným CD nosičom. Pre obe strany to bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý hlavne kapelníkovi Rytmusu vlial nový vietor do plachiet a tak, keď sa mu prestala pozdávať nečinnosť vydavateľa po nakrútení druhého cédečka, rozlúčil sa s ním a začal spoluprácu so svojim súčasným vydavateľom-Tonex.

 

 

„...Kniha života sa otvára na šesťdesiatej strane...“ (úryvok z piesne)

Rytmus 3 Kniha životaPrelomový rok 2000 možno považovať za najúspešnejší v celej doterajšej histórií skupiny Rytmus. V spolupráci s novým vydavateľom mu v jednom roku postupne vyšli CD Rytmus 1 Otcova päťdesiatka (2. vydanie Mojej milej frajárečky), Rytmus 2 Mamina päťdesiatka (2. vydanie Na lúčke kvetnatej) a úplne nové CD – Rytmus 3 Šesťdesiatka, z ktorého práve titulná skladba v úspešnosti a hranosti tromfla všetky doterajšie hity skupiny. Tento jubilantský valčík dosiahol doslova a do písmena celoslovenský úspech a samotný Slovenský ochranný zväz autorský udelil na jeseň roku 2001 jeho autorovi, interprétovi a kapelníkovi Rytmusu v jednej osobe Mariánovi Maňovi Cenu SOZA za najúspešnejšiu skladbu mladého autora v oblasti dychovej hudby za rok 2000. Desať rokov po svojom založení sa tak skupina v osobe svojho kapelníka dočkala aj uznania tých najväčších odborníkov ľudovej hudby na Slovensku.

 

 

„...Kukulienka zakukala dievča dobré neboj sa,

Janko nehľadá dukáty, on počúva hlas srdca...“ (úryvok z piesne)

Rytmus SozaHudobná skupina Rytmus z Oslian vydala v roku 2001 ďalšie veľmi úspešné CD Rytmus 4-Päťdesiatpäťka. Z tohto nosiča sa do povedomia priaznivcov hudby dostali najmä titulná skladba Päťdesiatpäťka ako aj skladby Svadobný valčík, Kážu sa mi ženiť, či príjemný slaďák Tulák. Už v roku 2002 prišlo na svet ďalšie úspešné CD Rytmus 5-Zajíček. Tentokrát trošku z iného súdka, nakoľko išlo o edíciu České polky a valčíky 1. V roku 2003 si kapelník, interprét a autor v jednej osobe zopakoval úspech, ktorý zažil pred dvomi rokmi so skladbou Šesťdesiatka a opäť získal od Slovenského ochranného zväzu autorského cenu SOZA za najúspešnejšiu skladbu mladého autora v oblasti dychovej hudby za rok 2002. Tentokrát cenu získala krásna melodická polka s rozprávkovým textom Kukulienka.

 

 

„...Jedna ruža, dve ruže, dve ružičky červené...“ (úryvok z piesne)

Rytmus OslanyTo bolo zrejme poslednýkrát, čo Marián získal spomínanú cenu. Nie preto, žeby už nato nemal, alebo žeby už prestal skladať pekné ľudové pesničky, ale preto, lebo nedlho po získaní ceny za Kukulienku, SOZA zrušil spomínanú kategóriu pre mladých autorov. Priaznivci a fanúšikovia skupiny Rytmus ale veria, že keď sa kapelník Rytmusu dostane vekovo do seniorskej kategórie, ktorá bola zachovaná, určite zaboduje aj tam. V roku 2004 skupina vydala svoje ostatné vlastné CD 6-Jubileum. Je na ňom viacero pekných pesničiek, ktoré sa dostali do povedomia poslucháčov, ale všetky suverénne prevalcovala ďalšia jubilantská skladba-krásny valčík s nádhernou saxofónovou medzihrou na tému známej Moriconneho ústrednej melódie z filmu Vtedy na západe s príznačným názvom „Jubileum“. V nasledujúcom období vznikol v spolupráci vydavateľstiev Tonex a Československá muzika projekt pod názvom Na Slovenskej zábave. Jedná sa o sadu ôsmich CD, na ktorých sú poskladané piesne od najvýznamnejších slovenských ľudových kapiel. Skupina Rytmus má piesne na siedmych z ôsmych spomínaných CD. Aby bol projekt úspešný, vydavatelia sa rozhodli natočiť k nemu sprievodnú reklamu. A práve skupina Rytmus sa stala tvárou spomínanej reklamy, v ktorej okrem obrazového materiálu zazneli aj piesne skupiny-Jedna ruža,dve ruže, Na Orave dobre a Kážu sa mi ženiť. Jej nakrútenie sa konalo na jar v roku 2006 v Čičmanoch a samotná reklama sa vysielala vo všetkých slovenských a českých televíziach nepretržite osemnásť mesiacov.

 

 

„...Dedinka malá je vždycky veselá, keď tam vyhráva tá Rytmus kapela...“ (úryvok z piesne)

marian_ivanV období rokov 2004-2008 skupina Rytmus prispela svojimi skladbami postupne na všetkých päť miešaných CD nosičov s jubilantskými piesňami pod názvom „Hráme jubilantom 1-5“, vydaných Tonexom. V súčasnom období už veselo pracuje na svojom vlastnom (v poradí siedmom) albume, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta ešte v roku 2008. Kapela v minulosti, prítomnosti a určite aj budúcnosti, rozdávala, rozdáva a ešte dlho bude rozdávať radosť, úsmev a dobrú náladu v podobe svojich pekných piesní všetkým svojim verným fanúšikom. Kapela Rytmus je výnimočná tým, že ju tvoria mladí ľudia, ktorý meno Rytmus ešte ako chlapci kedysi pred osemnástimi rokmi zapadnuté prachom dostali opäť do povedomia ľudí, čo majú radi vlastnú slovenskú ľudovú muziku. Títo chlapci sa totižto mohli vtedy rozhodnúť úplne inak. Mali veľa možností na výber. Mohli sa začať venovať popu, rocku či hip-hopu. No oni sa rozhodli pre to, čo ako pôvodné slovenské je najvýraznejšie a najsilnejšie v našich ušiach. Rozhodli sa hrať a spievať naše krásne ľudovky. Ba čo viac, oni sa rozhodli aj pre ich tvorbu, čo svedčí o ich snahe udržať slovenskú ľudovú tvorbu stále živú a vo vývoji. Kapela Rytmus sa už nevozí na starej 1203-ke, ani nemá varhany položené na starom stojane od televízora. Jej aparatúru netvoria 60W reproduktory, staré tečúce majáky, elektrónkový zosilovač, chrapčiace páskové echo, či maličké štvoroktávové Casio. V súčasnosti už chalani cestujú v klimatizovanom Sharane, ich aparatúra je plne digitalizovaná na svetovej úrovni a ich bedne bez problémov ozvučia veľké športové haly. No vo vnútri týchto moderných mladých ľudí zostali tí maloletí šarvanci z roku 1990, ktorí si stále radi spolu zahrajú a zafúkajú len tak, pre radosť. Aj v týchto dňoch možno v éteri často počuť ich nový jubilantský hit – Pre mamu. A tak Rytmus 61– partia mladých oslianských chlapcov z výrazným muzikantským talentom píše vďaka svojim pokračovateľom z roku 1990 aj naďalej svoju bohatú hudobnú históriu. Rytmus story má svoje pokračovanie...

 

 

Foto spomínaných ocenení:

Rytmus SozaRytmus Soza 2

​ 

Reklama

 

Rustica web reklama povolenia1 pozicovna reklama b300x300
Copyright © 2018 Duo Rytmus